Власне хотілося б обміркувати 2 думки.
Перша- чи доцільне чинне протиставлення особистих і загальних назв? Чи не логічніше було б підпорядкувати йому всі випадки? ну крім якихось подиноких немилозвучних чи традиційних виключень?
Друга - мені особисто видається обмеження правила виключно дев"яткою дещо штучним. Коли злиття и та і в українській є загальний процес що майже знищив історичні фонеми то чи не правильніше було б поширити икання так само на б,ц і так далі?
Звичайно, але ж я говорив про інше. :) З точки зору русинської, де і та и є однією фонемою політіка і політика (як і политіка і политика) тотожні.
Не знаю, чому автори саме так подають. Є ж мінімальні пари.
Взагалі ж теоретично можливими є як [політіка], так і [политика], і вони різні за звучанням незалежно від фонемного статусу [і], [и].
Хороша идея може бути поширити так зване "иканє" на всі слова. В приватн3м письмі и говоріні я стараюсь так робити.
Я т3льки шо вспомнив як натурально звучало в устах мого діда слово "Міхало" и рішив попрактикувати зворотне, буду "ікати" скр3зь.
(Дід живий, але живе зараз там, де не має старого сусіда Міхала, тож я написав "звучало"; сам дід себе то Миколою називає, а не Міколою; но всьоєдно интересно попробувати).
Фонетіка, ортоепія, єпіскоп, мітрополіт (од цих двох Павло буде плюватись, увєрєн, адже так балакають його рідн1 російські свяшченики :green: ), діфтонх, Амеріка, Коста Ріка, Арістотель, Демокріт, Кріт, статістіка, статіст, лінгвіст, лінгвістіка, медіціна, медіціньський, політіка, політічний... ::)
От для Вінницької и Житомирської областів це нормально б звучало. :smoke:
Цитата: engelseziekte от марта 7, 2013, 22:34
Не знаю, чому автори саме так подають. Є ж мінімальні пари.
Взагалі ж теоретично можливими є як [політіка], так і [политика], і вони різні за звучанням незалежно від фонемного статусу [і], [и].
Мабуть, списали в чехословаків, де i=y
1. PÍSANIE SAMOHLÁSOK i, í
Samohlásky i, í (krátke i a dlhé í) sa označujú písmenami i, í alebo y, ý. Samohlásky i, í sa teda v písme označujú
dvojako.
Písmená i, í sa píšu častejšie, písmená y, ý sú zriedkavejšie.
Písmená y, ý sa píšu v domácich morfémach aj v morfémach cudzieho pôvodu.
1. V d o m á c i c h morfémach sa y, ý píše v týchto prípadoch:
a) v predpone vy-, vý-: vyberať, vyčítať, vyhlásenie, výber, východ, výčitka, výnimka, výraz a i.;
b) v základoch domácich slov a od nich odvodených slov:
po spoluhláskach d, t, n, l: dych, dychtiť, dýchať, dym, dymiť (sa), dyňa, dýka, kedy, dokedy, odkedy, vtedy, vždy,
nikdy, vladyka; ty, tykať, týkať sa, dotyk, tyč, tylo, týždeň, motyka, motýľ, ostýchať sa, styk, stýkať sa, svätyňa, štyri,
týrať; Nýrovce; lyko, lysý, lysina, lýtko, lyže, lyžica, blýskať sa, blýskavý, blyšťať sa, mlyn, mlynica, plyn, plynný,
plynáreň, plynúť, plyš, vplyv, vplyvný, vplývať, ovplyvniť, oplývať, splývať, plytký, plytčina, slýchať, vzlykať, vzlyk, zlyhať
a i. (netýka sa to slova pijatika, onomatopoických výrazov, napr. tik-tak, a niektorých vlastných mien, napr. Dinka,
Tiba);
po spoluhláskach k, g, ch, h: kýchať, kývať, Beskydy, burgyňa, chyba, chystať, chytať, hynúť a i. (netýka sa to
zvukomalebných slov, napr. kikiríkať, híkať, chichotať sa);
po spoluhláskach p, b, v, m, r, s, z v nasledujúcich slovách (a v ďalších slovách odvodených od týchto slov):
po p: pýcha, pýšiť sa, pyšnieť, pyšný, prepych, pykať, pýr, pýriť sa, pysk (papuľa), pyskatý, pyštek, pýtať sa, spytovať sa,
opytovať sa, dopyt, pytliak, kopyto;
po b: by, aby, býk, býčí, byvol, byľ, bylina, bystrý, bystrina, Bystrica, Bytča, byť (jestvovať), živobytie, bytosť,
bytostný, bývalý, bývať, obývať, obyvateľ, prebývať, bydlo (bývanie), bydlisko, byt, bytná, príbytok, dobyť (zmocniť sa),
vydobyť, výdobytok, dobývať, dobýjať (zmocňovať sa), dobytok, nábytok, zbytočný, nadbytočný, prebytok, úbytok, odbyt,
neodbytný, prvobytný, kobyla, obyčaj, obyčajný;
po v: vy (tvar zámena), vykať, vydra, vyhňa, výr (druh sovy), výskať, výskot, vysoký, výška, výšina, Vyšehrad, vyše,
vyť (vydávať zvuk), zavýjať, vyžla, zvýšiť sa, zvyšovať, zvyšok, zvyk, zvykať, zvyknúť, zvyčajný, návyk;
po m: my (my robíme), mykať, myknúť, zamykať, odmykať, pomykov, mýliť sa, mylný, omyl, myslieť, myšlienka,
myseľ, premýšľať, zmysel, úmysel, výmysel, priemysel, mys, myš, umyť, umývať, pomyje, mydlo, Myjava, mýto, mýtnik,
čmýriť sa, hmýriť sa, hmyz, smyk, priesmyk, šmýkať sa, šmyknúť sa, šmyk, šmykľavka, žmýkať;
po r: ryba, rybník, rybina, ryčať, ryk, rýdzi, rýdzik, ryha, rýchly, zrýchliť, zrýchľovať, rys, rysovať, ryšavý, ryť
(rozrušovať povrch), rozrývať, rýľ, úryvok, poryv, brýzgať, hrýzť, koryto, korytnačka, Korytnica, kryť, skryť, pokryť,
pokrývka, prikryť, prikrývka, skrýša, úkryt, kryha, prýštiť, strýko, strýc, stryná, trýzniť, tryzna, trysk, varyto, rým,
rýmovať sa, rýpať, rytier, ryža, bryndza, Torysa;
po s: sychravý, syčať, sykať (vydávať zvuk), sykavý, sykot, sýkorka, syn, sypať, sýpka, osýpky, sypký, syr, syrovník, syseľ,
sýty,nasýtiť,nenásytný, vysychať;
po z: jazyk, jazyčný, jazyčnica, nazývať, pozývať, vyzývať, prezývať, vzývať, ozývať sa, prizývať;
c) v slovotvornej prípone -yňa: svätyňa, otrokyňa, bohyňa, obryňa, rovnako aj vo variante -kyňa: správkyňa,
sudkyňa, zamestnankyňa a i.;
d) v príponách -y, -ky v príslovkách: chlapsky, otrocky, poležiačky a i.;
e) v pádových príponách:
-y v nom. a akuz. pl. neživ. podst. mien muž. rodu vzoru d u b, v gen. sg., v nom. a akuz. pl. podst. mien ženského
rodu vzoru ž e n a: ploty, sudy, plány, hotely, domy, vlaky, vatry, rudy, ženy, aureoly, matky, idey a i.;
-ý/-y v nom. sg. príd. mien muž. rodu vzoru p e k n ý a v akuz. sg. príd. mien neživ. tvarov muž. rodu vzoru
p e k n ý, napr. dutý, mladý, úžasný, skvelý, biely, krásny, skúpy;
-ým/-ym v inštr. sg. príd. mien muž. a str. rodu vzoru p e k n ý a v dat. pl. príd. mien vzoru p e k n ý, napr. dutým,
mladým, úžasným, skvelým, bielym, krásnym, skúpym;
-ých/-ych v gen. a lok. pl. všetkých rodov a v akuz. pl. živ. tvarov muž. rodu príd. mien vzoru p e k n ý, napr. dutých,
mladých, úžasných, skvelých, bielych, krásnych, skúpych;
-ými/-ymi v inštr. pl. príd. mien vzoru p e k n ý, napr. dutými, mladými, úžasnými, skvelými, bielymi, krásnymi,
skúpymi;
P o z n á m k a. – Rovnako sa píšu prípony -ý/-y, -ým/-ym, -ých/-ych, -ými/-ymi v podstatných menách, zámenách,
číslovkách a trpných príčastiach, ktoré sa skloňujú ako prídavné mená vzoru p e k n ý, napr. chorý, oný, štvrtý, dvojnásobný,
volaný, chorým, oným, štvrtým, dvojnásobným, volaným atď.
-ým, -ých, -ým, -ých, -ými v inštr. sg., gen., dat., akuz., lok. a inštr. pl. prídavných mien vzoru o t c o v (m a t k i n):
otcovým, otcových, otcovými (napr. s otcovým priateľom, od otcových priateľov, dar otcovým priateľom, o otcových
priateľoch, s otcovými priateľmi); matkiným, matkiných, matkinými (pozdrav matkiným rodičom, od matkiných
rodičov, s matkinými rodičmi);
-y v nom. pl. neživ. tvarov muž. rodu, v nom. pl. žen. a str. rodu prídavného mena r á d: rady (napr. ženy sú rady,
dievčatá sú rady);
-y v nom. pl. muž. neživ., žen. a str. rodu osobného zámena o n: ony;
pri číslovke j e d e n, a to -ým v inštr.sg. muž. a str. rodu a dat. pl. všetkých rodov (s jedným priateľom,jedným žiakom),
-y v nom. a akuz. pl. neživ. tvarov muž. rodu, v nom. a akuz. pl. žen. a str. rodu (jedny stromy, jedny nohavice, jedny dvere),
-ých v gen. a lok. pl. všetkých rodov a akuz. pl. muž. živ. (od jedných žien, od jedných chlapov, stretnúť jedných chlapov,
o jednýchdomoch) a -ými v inštr. pl. (s jednýmihusľami).
P o z n á m k a. – V imperatíve slovies umyť, vymyť, zmyť, premyť, ryť, vyryť, preryť, prikryť, odkryť, pokryť, skryť, zakryť
sa y píše tak ako v základe neurčitku (nie je to prípona, ale súčasť základu): umy, vymy, zmy, premy, ry, vyry, prery, prikry, odkry,
pokry, skry, zakry, umyme, umyte atď.
2. V morfémach cudzieho pôvodu (predponách, základoch slov a slovotvorných príponách) sa píše y, ý vtedy, keď
sa toto písmeno používa v jazyku, z ktorého sme slová s takýmito predponami, základmi alebo slovotvornými príponami
prevzali do slovenčiny (niekedy za pôvodné y je v slovenčine dlhé ý). V morfémach cudzieho pôvodu je y, ý v týchto
prípadoch:
a) v predponách dys-/dyz-, hyper-, hypo-, poly-, syn-: dyslexia, dysgrafia, dysfázia, dyzartria, hyperaktivita,
hypermoderný, hypocentrum, hypománia, polyamid, polycentrický, polyekran, polychrómia, polylexia, polygrafia,
polyhistor, polymerizácia, polypropylén, synchrónia, synonymum, syntéza a i.;
b) v základoch slov: týfus, dynamo, nymfa, lýra, kybernetika, kýl, gymnázium, gýč, pyramída, hystéria, pýtický,
Babylon, fyzika, myrta, mýtus, rytmus, rým, Asýria, cyklus, xylofón, oxymoron, xylén, xylóza, yperit, ypsilon a i.;
okrem toho sa v niektorých slovách francúzskeho pôvodu písmenom y označuje samohláska i, ktorou sa nahrádza
pôvodná hláska ü (vo francúzštine písaná ako u): v slovenčine píšeme byro, pyré;
c) v prípone -yl: fenyl, uranyl a i.
P o z n á m k a. – 1. Popri predpone gréckeho pôvodu dys-/dyz- s významom ,,nesprávny, porušený, chybný, sťažený, zlý" je aj
predpona dis-, ktorá je latinského pôvodu a vyjadruje zápor, opak, protiklad, rozpor, nesúlad, nezhodu, napr.: disharmónia, disfunkcia,
disjunkcia, diskontinuita, diskvalifikácia, dislokácia, disonancia, dispozícia, disproporcia a i. V slove poliklinika prvá časť polisúvisís
gréckym slovom polis s významom ,,mesto", nejde teda o predponu, ale o prvú časť cudzieho zloženého slova.
2. Písmenami i a y sa rozlišujú pravopisné podoby slov biť (udierať) – byť (existovať), bidlo (tyč) – bydlo (bývanie), dobiť
(doraziť) – dobyť (zmocniť sa), vír (krútňava) – výr (druh sovy), viť (spletaním zhotovovať) – vyť (vydávať zvuk), mi (dat. osob. zám.
ja, napr. daj mi to) – my (nom. osob. zám., napr. my robíme), bit (1. jednotka elementárnej informácie, 2. číslica dvojkovej sústavy)
– byt (miestnosti na bývanie, príbytok), tím (1. športové mužstvo, 2. pracovná skupina) – tým (tvar zámena ten).
3. Písmenami ý a í sa rozlišujú rovnako znejúce tvary nom. sg. muž. rodu a nom. pl. živ. tvarov príd. mien muž. rodu vzoru
pekný: pekný – pekní (napr. dobrý chlap – dobrí chlapi).